Rebríkový rám

Rebríkový rám je podvozok vozidla zostavený z dvoch dlhých, rovnobežných pozdĺžnikov vedúcich po celej dĺžke auta, spojených v pravidelných odstupoch priečnymi výstuhami, takže celá konštrukcia pri pohľade zhora pripomína rebrík. Na túto tuhú platformu sa priskrutkuje samostatne postavená karoséria, čo je usporiadanie známe ako konštrukcia karosérie na ráme. Patrí medzi najstaršie formy automobilového podvozka, pochádza priamo z konských kočov a zostáva štandardom pre vozidlá, ktoré musia niesť alebo ťahať ťažký náklad a znášať drsné používanie.

Dva hlavné pozdĺžniky tvoria nosnú chrbticu, zvyčajne lisované alebo valcované z hrubého plechu do uzavretého skrinkového alebo C-profilu, aby odolávali ohybu a krúteniu. Priečky spájajú pozdĺžniky, určujú ich rozstup a poskytujú tuhosť potrebnú na to, aby sa rám nepreklápal ako rovnobežník, pričom zároveň ponúkajú miesta na uchytenie motora, prevodovky, pruženia a karosérie. Keďže rám nesie všetky mechanické zaťaženia, karosériová škrupina môže byť pomerne jednoduchá: poskytuje priestor pre pasažierov a vzhľad, no k celkovej pevnosti prispieva len málo a od rámu ju oddeľujú gumené silentbloky, ktoré pohlcujú vibrácie a hluk z vozovky.

Veľkými prednosťami tohto usporiadania sú pevnosť, odolnosť a všestrannosť. Rebríkový rám dobre zvláda sústredené zaťaženia pri ťahaní a krútenie i nárazy pri jazde v teréne a jeho samostatná konštrukcia uľahčuje opravu, úpravu či výmenu karosérie. Ten istý rám môže tvoriť základ pikapu, dodávky, podvozka s kabínou či veľkého SUV, a preto ho výrobcovia uprednostňujú pre úžitkové vozidlá vyrábané v mnohých variantoch. Keďže sa karoséria jednoducho priskrutkuje, poškodenie nosnej konštrukcie po nehode možno často vyrovnať alebo vymeniť po častiach namiesto odpísania celej škrupiny.

Historicky takmer každé auto používalo samostatný rám až do polovice dvadsiateho storočia, keď osobné autá prešli na ľahšie a tuhšie integrované konštrukcie. Dnes rebríkový rám prežíva hlavne v pikapoch, SUV s karosériou na ráme, ťažkých teréniakoch a úžitkových vozidlách, kde jeho nosnosť a ťažné schopnosti prevažujú nad jeho nevýhodami. Niektoré moderné rámy používajú vysokopevnostné ocele, hydroformované profily a skrinkové pozdĺžniky, aby získali späť tuhosť a znížili hmotnosť.

Hlavnými nevýhodami sú hmotnosť a jazdné vlastnosti. Rebríkový rám je ťažší než rovnocenná samonosná konštrukcia, čo zhoršuje spotrebu a ovládateľnosť, a keďže je rám otvorený, ponúka nižšiu torznú tuhosť než uzavretá samonosná karoséria, čím pripúšťa väčší priehyb, ktorý môže uškodiť presnosti riadenia a komfortu jazdy. Zvyčajne tiež usadzuje karosériu vyššie, čím zvyšuje ťažisko. Naopak samonosná čiže monokoková konštrukcia spája karosériu a nosnú časť do jednej namáhanej škrupiny, ktorá je ľahšia a tuhšia, no náročnejšia na opravu a menej vhodná na extrémne zaťaženia, a preto oba prístupy naďalej koexistujú, pričom každý je prispôsobený úlohe, na ktorú sú jeho vozidlá navrhnuté.